V lete roku 1770, keď to v Rzeczypospolitej ešte vrelo Barskou konfederáciou, vstúpili na južné okraje Malopoľska Rakúšania. Zámienkou im bol sanitárny kordón proti nákaze, no hraničné stĺpy, ktoré 2. augusta posunuli až k Mogilnej, hovorili samy za seba. Deliaca zmluva z roku 1772 iba spečatila to, čo sa už stalo: Starý Sącz sa stal súčasťou novej provincie cisárstva, nazvanej Halič. Preto treba do kroniky mesta zapísať oba dátumy – obsadenie v roku 1770 aj delenie v roku 1772. V roku 1774 mesto pridelili k vielickému obvodu a od roku 1784 k novosądeckému kraju.
Cisár namiesto abatiše
Päťsto rokov vládli Sączu klarisky. Jozef II., osvietený cisár, ktorý rehoľným rádom veľmi nedôveroval, im túto moc odňal jediným ťahom pera. V roku 1782 prešli kláštorné majetky spolu s mestom do cisárskeho vlastníctva. Odvtedy ich v úradných listinách zapisovali ako „K.K. Ex-Nonnen Herrschaft Alt-Sandez“, teda cisársko-kráľovské panstvo po bývalých mníškach. Noviciát zatvorili a sestrám dovolili iba dožiť svoje dni v kláštorných múroch. Konvent prišiel o cennosti, archívne písomnosti aj knižnicu, zhromažďované od čias zakladateľky.
Na skonfiškovaných pozemkoch vláda usadila nemeckých kolonistov. V roku 1785 vzniklo na majeri Podmajerz Neudörfel, samostatná vidiecka obec s úhľadnou sieťou parciel. Druhá kolónia vyrástla pri kláštore františkánov, ktorého kostol sa v roku 1786 stal farnosťou prisťahovalcov. Bývalá mestská samospráva ustúpila magistrátu. V roku 1783 otvorili nový cintorín pri kostole sv. Rocha. Zachovala sa naopak kaplnka sv. Kingy pri prameni, postavená v roku 1779.
Františkáni cisárske poriadky neprežili. Dekrét Františka I. z 19. októbra 1814 ich kláštor zrušil a posledných dvoch bratov preložili v roku 1815 do Krosna. Ich majetky prešli do cudzích rúk: v roku 1813 sýpku zabrali na sklad soli, v roku 1831 ju kúpilo mesto a prerobilo na radnicu (dnes ul. Batorego 25) a kostol s kláštorom v rokoch 1854–1855 prestavali na súd a väznicu.
Klarisky zachránila škola. V roku 1811 úrady obnovili noviciát, no pod podmienkou, že sestry budú učiť dievčatá. Od roku 1813 viedla vyučovanie benediktínka Karolina Wota. V roku 1821 dostala škola vlastnú budovu v rámci kláštorných múrov, ku koncu storočia to už bola sedemtriedna ľudová škola, od roku 1904 Súkromný dievčenský učiteľský ústav a v roku 1912 otvorili Verejnú dievčenskú školu kráľovnej Hedvigy.
Rok troch požiarov
Rok 1795 sa do pamäti mesta zapísal ohňom. 24. apríla, okolo štvrtej nadránom, vypukol za silného vetra požiar. Za necelé dve štvrťhodiny strávil 130 domov a 90 stodôl, faru, špitál s kostolom Svätého Kríža, kaplnku sv. Barbory, časť farského kostola, školu, mäsiarske jatky a radnicu na námestí. 8. augusta zapálil blesk stodoly a 19. novembra zhorelo ešte 22 domov.
Mešťania nečakali so založenými rukami. Hneď na druhý deň po prvom požiari prosil magistrát o pomoc. Cisár František II. pridelil drevo z komorských lesov a tri roky daňových úľav a mestská rada požičala peniaze 85 pohorelcom. Radnicu, kostol Svätého Kríža a kaplnku sv. Barbory už nikdy neobnovili. Stavebné predpisy sprísnili, no drevo v Sączi kraľovalo až do konca 19. storočia. Keď v roku 1871 zhoreli dva podlubiové domy, na ich mieste vzniklo priestranstvo zvané „Maślany“.
Hrozivejšia než oheň bývala nákaza. Na svahu Miejskej Góry dodnes leží cholerový cintorín z roku 1831. Počet obyvateľov rástol nerovnomerne: v roku 1844 ich bolo 3816, po nákaze, hlade a neúrode roku 1855 už len 3006. Potom sa mesto spamätalo: okolo 3,9 tisíca v roku 1880, takmer 4,6 tisíca v roku 1900 a podľa Orłowicza 5300 v roku 1914.
Susedia na Staszicovej
Židia sa v Starom Sączi usádzali neskoro, lebo po stáročia im cestu zatváral kláštor ako vlastník mesta. V roku 1830 mala farnosť 75 protestantov a sotva 20 Židov. Židovskú obec založili v roku 1860, drevená synagóga vyrástla v roku 1876 a v roku 1905 murovaná synagóga na ul. Staszica podľa projektu Józefa Kostańského. Starú drevenú zatvorili 21. mája 1901. V roku 1880 tu žilo 325 Židov, v roku 1900 už 517 a tesne pred vojnou tvorili 13 % obyvateľov.
V noci z 25. na 26. júna 1898 dav vyplienil niekoľko desiatok židovských obchodov a domov. Úrady privolali vojsko, ktoré zostalo v meste mesiac. Mestská rada rabovanie odsúdila.
Železnica, lampy a „Sokół“
V roku 1876 prešiel cez Sącz prvý vlak trate z Tarnowa cez oba Sącze až do Budapešti. Stanica vyrástla mimo centra. Železnica mestečko prebudila: už v roku 1864 rozžiarili ulice olejové lampy, v roku 1913 nahradené plynovými. V roku 1874 vznikol Dobrovoľný hasičský zbor, poučenie z mnohých požiarov. V roku 1876 založili Zálohový spolok (Towarzystwo Zaliczkowe), v roku 1890 tehelňu, v roku 1893 garbiareň obuvnícko-garbiarskeho spoločenstva, v roku 1895 trhovisko na bývalom františkánskom majeri a v roku 1907 mlyny na Poprade. Od roku 1867 riadila mesto mestská rada podľa haličských zákonov. V roku 1910 pripojili k mestu obec Podmajerz.
Spoločenskému a vlasteneckému životu dodal ducha „Sokół“. 15. júna 1893 zvolali advokát Edward Szayer a lekárnik Julian Fijałkowski zakladajúce zhromaždenie, na ktoré prišlo 30 ľudí. 15. mája 1907 položili na ul. Batorego základný kameň budovy, ktorú bezplatne navrhol Zenon Remi.
Mesto sa dlho usilovalo o školu pre učiteľov, snahy trvali od roku 1894. 5. októbra 1903 konečne otvorili učiteľský ústav pod vedením riaditeľa Józefa Dobrowolského. Mesto sľúbilo postaviť preň budovu a doplácať 1000 rýnskych zlatých ročne.
Svätá pani a veľká vojna
Celé storočie pamiatka Kingy pretrvávala. Konzervátorské práce v kostole klarisiek prebiehali v rokoch 1861 a 1893. V júli 1892 mesto celý týždeň slávilo šesťsté výročie smrti zakladateľky. Kardinál Dunajewski preložil relikvie do novej rakvičky, 24. júla slúžil omšu s kázňou arcibiskupa Issakowicza a procesia prešla námestím. V roku 1901 sa Kinga stala patrónkou tarnowskej diecézy a v roku 1905 Pius X. povolil obnoviť jej kanonizačný proces.
Veľká vojna prišla do Sącza priamo. V roku 1914 odišla mládež z učiteľského ústavu do rakúskej armády a do Légií a budovu školy striedavo zaberali ruské a rakúske vojská. Nowy Sącz bol pod ruskou okupáciou do 12. decembra 1914 a nasledujúci deň doň vstúpil Piłsudski na čele 1. pluku Légií. Na cintoríne na ul. Węgierskej zriadili vojnový cintorín č. 348, ktorý v roku 1915 navrhol Gustav Ludwig. V roku 1918 už študenti ústavu vstupovali do Poľskej armády.
Na starých aj nových fotografiách
