Počas celého staropoľského obdobia bol Starý Sącz súkromným mestom, a to cirkevným. Jeho paňou bola abatiša klarisiek a právnym titulom tejto moci zostávala Kingina listina z roku 1280. Biegonice patrili kláštoru nepretržite až do 18. storočia a fojtstvo, kedysi predané, sa vrátilo do rúk rehoľníčok. Aké rozsiahle bolo toto panstvo, ukázal až cisársky dekrét z roku 1781: vymenúva sa v ňom mesto a päťdesiatštyri dedín.
Mesto v rukách abatiše
Kráľ, hoci tu nebol pánom, rád vystupoval ako dobrodinec. V roku 1505 rokovala v Starom Sączi kráľovská komisia s abatišou Annou Rokitnickou. V roku 1508 Žigmund Starý konečne ukončil dlhý spor o grybowské clo a v roku 1528 udelil klariskám dva jarmoky do roka. Štefan Báthory ich potvrdil v roku 1582, no s jednou výhradou: výnos mal ísť na opevnenia. Magdeburské právo potvrdzovali ďalší panovníci, medzi nimi Henrich z Valois a Štefan Báthory.
Tiež v roku 1582 sa po prvý raz spomína radnica. Posledná z nich, murovaná a poschodová, s vežou, arkádami a krámami, vyrástla v roku 1750. Dlho nevydržala, ale to je už príbeh ďalšej kapitoly.
Remeslo žilo pod dohľadom abatiše a práve ona schvaľovala stanovy cechov: tkáčov v roku 1558, obuvníkov v roku 1590 (za abatiše Zofie Różanównej), mäsiarov v roku 1630, krajčírov v roku 1631. Stanovy zmiešaného cechu schválila 16. decembra 1638 abatiša Anna Lipska. Súpisy z rokov 1581, 1629 a 1655 uvádzajú obuvníkov, tkáčov, pekárov, rybárov, mäsiarov, kováčov, krajčírov, kožušníkov a hrnčiarov, teda celé mestečko pri dielňach. Inventár z roku 1698 napočítal šesťdesiatštyri dielní. O štrnásť rokov neskôr, v súpise z roku 1712, zostali už len dvaja obuvníci. Z mestečka bohatého na remeslá vtedy zostalo len málo.
Staralo sa aj o chudobných a o vzdelanie. V roku 1551 Mikołaj Hipolit založil špitálnu prepozitúru Svätého Kríža a v roku 1608 mestská rada ako patrónka udržiavala farskú školu, do ktorej chodilo okolo štyridsať žiakov. Ku koncu storočia, v inventári z roku 1696, napočítali 271 nehnuteľností, vyše tisícpäťsto mešťanov a okolo dvoch tisíc obyvateľov. Najstarší súpis domov pri námestí, z roku 1699, zahŕňa dvadsaťšesť parciel.
Z dreva do muriva: premena kláštora
Kláštor klarisiek vstúpil do nových storočí ako stavba z veľkej časti drevená. Zmena prichádzala postupne. Bula pápeža Pia V. z roku 1566 oslobodila sestry od závislosti od františkánskych provinciálov. V roku 1598 kardinál Jerzy Radziwiłł prikázal múry zvýšiť a prebiť do nich strieľne. Práce skončili pred rokom 1632, lebo tento dátum nesie sgrafito na múre.
V roku 1601 biskup Bernard Maciejowski nariadil postaviť murovaný kláštor. Majster Jan di Simoni prestaval štyri krídla v rokoch 1601–1604 a v roku 1605 dom kňazov. Účty zachovali náklady z roku 1603, 2127 zlatých a 26 grošov, ako aj zmluvu na východné krídlo zo 14. marca 1604. Na kláštorné majetky sa uzatvárali aj nájomné zmluvy, okrem iného 25. júna 1606 so Sebastianom Lubomirským.
Interiéry sa zapĺňali s každým desaťročím. Wawrzyniec Cieszyński namaľoval polychrómiu (1617), Andrzej zo Ľvova postavil organ (1618) a Baltazar Kurcz oltár (1619). Klenby z rokov 1647–1649 dala urobiť Anna Lipska. Murovaný oltár Kingy vznikol v roku 1661, loretánska kaplnka okolo roku 1664. V roku 1671 postavili kazateľnicu „Jesseho strom“ a na konci storočia, v rokoch 1696–1699, zhotovila dielňa Baltazara Fontanu tri mramorové oltáre.
Znela tu aj hudba. V marci 1691 abatiša Konstancja Jordanówna založila kláštornú kapelu, ktorá prvý raz verejne zahrala v roku 1697.
Oheň, vojsko a potopa
Starý Sącz nikdy nemal mestské hradby. Bránil ho terén, ploty a opevnený kláštor, no pred ohňom nebránilo nič. Požiar v roku 1644 strávil farský kostol, kostol sv. Rocha a drevený kláštor františkánov. Faru obnovovali asi päť rokov a jej vežu postavil v roku 1686 Paweł Beber.
Švédska potopa z rokov 1655–1657 spustošila kláštorné majetky. Švédi vstúpili do Nowého Sącza v októbri 1655 a 13. decembra ich odtiaľ vytlačili. Väčším bremenom než cudzí votrelec však boli pochody vlastných vojsk, ktoré sa ubytúvali, rekvirovali a odchádzali. Straty vyčíslili: 29 822 poľských zlatých v rokoch 1649–1650, 76 155 poľských zlatých v rokoch 1693–1702 a okolo 700 000 poľských zlatých počas Barskej konfederácie.
Oheň sa vracal. Požiar v roku 1746 mal „katastrofálne následky“ a 7. októbra 1764 plamene zachvátili strechu kostola klarisiek, Kinginu kaplnku, Loreto a zvonicu. Do roku 1766 dostal kostol novú medenú strechu a korunu od Placidiho.
Kingina cesta na oltár
O povýšenie Kingy na oltár sa usilovali celé pokolenia. Urban VIII. vydal v tejto veci dekréty 13. marca 1625 a 5. júla 1634. Komisia biskupa Szyszkowského, činná od 27. mája 1628, vypočula osemdesiatdva svedkov a nový proces, otvorený 8. júna 1629, osemdesiatštyri. Rozhodnutie však neprišlo.
Pomohol až kráľ. Na prosbu Jána III. Sobieského začala 1. marca 1684 komisia biskupa Mikołaja Oborského proces o odvekom kulte. 23. marca 1685 vyhlásili posudok a 13. januára 1687 dokončili odpisovanie spisov.
Pápež Alexander VIII. vyhlásil Kingu za blahoslavenú 11. júna 1690. Týždňové slávnosti v Starom Sączi a v Krakove sa začali 24. júla 1691, na výročie jej smrti. V roku 1715 ju dekrét uznal za patrónku Poľska a Litvy. Kanonizačný proces otvorili 13. júla 1741 a v roku 1749 spisy odviezli do Ríma. Tam vec uviazla na viac než dve storočia.
Koniec Rzeczypospolitej
Posledné roky starého Poľska prišli so zbraňou v ruke. Barská konfederácia vznikla v okolí, v Piwnicznej, a 30. júna 1768 sa Marcin Leszczyński stal rotmajstrom sądeckého a czchówskeho povitu. Konfederáti kláštor nešetrili: v roku 1769 vyviedla Bierzyńského divízia z kláštorných stajní osem koní.
Skutočný koniec však prišiel z juhu. V lete 1770 Rakúsko pod zámienkou sanitárneho kordónu, teda ochrany pred nákazou, obsadilo južné Malopoľsko aj so Starým Sączom. 2. augusta 1770 posunuli hraničné stĺpy až k Mogilnej. V septembri 1772, po prvom delení, sa Sącz stal súčasťou rakúskej Haliče. Skončila sa éra abatiší a Rzeczypospolitej a začala sa éra cisárskych úradníkov.
Na starých aj nových fotografiách
