Niekoľko mesiacov po Kinginej smrti, ôsmeho dňa mesiaca novembra roku 1292, vydal český kráľ Václav II. privilégium, ktoré malo zmeniť osud celého Sądecka. Bertold a Arnold, synovia sądeckého fojta Tylmana, dostali príkaz preniesť mesto na pozemky biskupskej dediny Kamienica, do rázsochy Dunajca a Kamienice, na zem, ktorá patrila krakovskému biskupovi Pavlovi z Przemankowa.
Nové miesto sa dalo lepšie brániť a uhorská hranica potrebovala silnú strážnicu. Zámer bol smelý: presťahovať nielen mešťanov, ale aj oba konventy, klarisky i františkánov.
Dva Sącze, jedno meno
Plán sa vydaril iba napoly. Nowy Sącz vznikol a rástol, no staré mesto ani nepomyslelo zmiznúť – vytrvalo pri kláštore, pri hrobe svojej zakladateľky a pri svojom rínku.
Roku 1298 dostali klarisky ako odškodné sto hrivien striebra z krakovských soľných baní, čo malo s konečnou platnosťou uzavrieť vec presťahovania. Kláštor si striebro vzal a mesto zostalo tam, kde bolo.
Odvtedy bolo treba tie dva Sącze nejako rozlišovať. Už roku 1299 vystupuje plebán Jakub v listine ako plebanus de Antiqua Civitate – farár zo Starého Mesta. Meno „Nowy Sącz“ sa rozšírilo až v druhej štvrtine 14. storočia. A tak získal Kingin starý hrad prívlastok, ktorý nesie dodnes.
Nepokojné štrnáste storočie
Začiatok nového storočia priniesol mestu krv a oheň. Roku 1306, po zavraždení Václava III., prepadli Stary Sącz ľudia biskupa Jana Muskatu a záznam o tej udalosti hovorí, že „mnoho ľudí bolo zabitých, obesených a ukrižovaných“. Ťažké to boli časy pre bezbranné mesto, ktoré nechránili nijaké hradby.
A predsa obchod neutíchal. Okolo 12. septembra 1306 privilégium pre Krakov prikazovalo kupcom, ktorí viezli meď „z Uhorska a Sącza do Torune“, predávať tovar práve v Krakove. Roku 1307 sa v listine objavuje mestská rada a roku 1310 písomnosť o dovoze medi, vína, dobytka a ošípaných z Uhorska. Sącz žil z cesty, ktorá viedla cez hory k južným susedom.
Nepokoja nechýbalo ani neskôr. Roku 1311 tu táborilo uhorské vojsko, ktoré privolal Vladislav Lokietek, aby potlačil vzburu fojta Alberta. Roku 1315 fojtstvo predali za peniaze a roku 1322 viedli klarisky s Lokietkom spor o patronát nad farnosťou.
Zaujímavé je, že historici nepoznajú nijaké Lokietkovo privilégium pre Stary Sącz. Po tom, ako sa ujal vlády, sa však majetky klarisiek ustálili.
Kingin hrob a kostol Najsvätejšej Trojice
Pamiatka na Kingu nevyhasla ani na chvíľu. Okolo roku 1307 uložili jej pozostatky do kamenného hrobu, v rokoch 1307–1312 spísali dvadsaťjeden zázrakov a roku 1329 dokončili knihu Miracula. Anonymný životopis Vita et miracula sanctae Kyngae, spísaný v rokoch 1317–1329, sa pripisuje starosądeckým františkánom, a medzi nimi bratovi Floriánovi.
Vtedy vyrástol aj kamenný kláštorný kostol. Gotický chrám Najsvätejšej Trojice vysvätil biskup Jan Grot roku 1332. Historik umenia Piotr Pajor v ňom vidí jednotnú stavbu, postavenú v jednej etape dielňou krakovskej katedrály, zrejme s podporou Lokietka a jeho manželky Hedvigy.
Táto Hedviga Kališská sa po ovdovení roku 1334 ujala vlády nad Starým Sączom. Zomrela 10. decembra 1339 a spočinula v kláštore. Nebola prvá z rodu, ktorá tu našla útočisko – jej matka Jolanta, rodná sestra Kingy, tu zomrela ako klariska už roku 1298.
Abatiše, dediny a magdeburské právo
Klarisky hospodárili na veľkých majetkoch a chápali, že zem bez ľudí nemá veľkú cenu. Roku 1307 osadili Kluszkowce na šesťdesiatich lánoch so šestnásťročnou lehotou, roku 1317 Sromowce Wyżne, roku 1324 prikúpili Krosnu a roku 1336 abatiša Salomea založila Tylmanowu. Nie všetko sa podarilo: roku 1341 sa abatiša Wisława márne pokúšala osadiť dedinu medzi Dunajcom a Popradom.
Roku 1327 fungovali colnice v Rytre a v Starom Sączi a lokácie Piwnicznej (1348) a Muszyny (1364) preusporiadali celú sieť osád v okolí. Starosądecká farnosť mala okolo roku 1340 zhruba tisíc tristo štyridsať duší.
To najdôležitejšie prišlo roku 1357. Abatiša Konštancia, bývalá hlohovská kňažná a neter Kazimíra Veľkého, udelila mestu magdeburské právo. Fojtstvo zostalo v rukách kláštora a listina vymenúva mäsiarske, pekárske a súkennícke kotce.
Privilégium neskôr potvrdzovali, okrem iného roku 1358 a 1415. Vtedy mesto dostalo aj pravidelnú podobu: obdĺžnikový rínok a bloky zástavby, ktoré sa od neho rozbiehajú.
Kráľ osídľovaniu prial: roku 1359 biskup Bodzęta na panovníkovo naliehanie znížil desiatok v majetkoch klarisiek. Horšie dopadlo Kazimírovo privilégium z roku 1363, ktoré oslobodilo kupcov z Bardejova od ciel a začalo dlhoročný spor o grybowské clo – rozhodnutý v prospech klarisiek až roku 1508.
Cez Sącz putovala soľ z Bochne a Wieliczky, šarlátové súkno a olovo zo Sławkowa a Olkusza. Najstaršie jarmoky sa konali v nedeľu Najsvätejšej Trojice a na svätých Felixa a Adaukta. Z roku 1396 pochádza prvá zmienka o farskej škole.
Králi a kráľovné však už sídlili v Nowom Sączi: roku 1376 vládla kráľovná Alžbeta „zo Sącza“ a roku 1384 tam vítali Hedvigu z Anjou.
Požiar a pomalý súmrak
Rok 1410, v Poľsku zapamätaný pre Grunwald, sa v Starom Sączi zapísal žiarou. Stibor zo Stiboríc, ktorý slúžil Žigmundovi Luxemburskému, prepadol a vypálil neopevnené mesto. Farský kostol obnovili zrejme práve po tomto spustošení.
Život plynul ďalej. Roku 1413 viedli starosądeckí kupci spor s Katarínou z Bochne na krakovskom hrade a roku 1441 putovali ku Kinginmu hrobu baníci z Bochne. Od roku 1454 jestvoval v meste spoločný cech.
Okolo roku 1470 vyrezali lipovú sochu Kingy, ktorú dodnes možno vidieť v kaplnke, v 70. rokoch 15. storočia jej biskup Jan Rzeszowski postavil mauzóleum a roku 1473 spísal jej životopis sám Jan Długosz.
Mestská kniha z rokov 1480–1489 uvádza štyri kožušnícke dielne, štyroch pekárov, dvoch kováčov a dva pivovary. Register bratstva z roku 1488 pridáva obuvníkov, kováčov, debnárov a rybárov. Skromné to remeslo, ale živé.
Długosz však s mestom nemal zľutovania. Písal o Starom Sączi ako o hrade „kedysi slávnom a bohatom na ľudí a kupcov“, ktorý „je teraz sotva známou dedinou“. Zrejme prehnal, ako to už kronikári robia – no v tých slovách počuť pravdu o meste, ktorému mladší brat nad Kamienicou odňal obchod i kráľovskú priazeň. Stary Sącz vstupoval do novej doby ako tiché mestečko pod ochranou abatiše.
Na starých aj nových fotografiách
